Na stanici metra vo Washingtone DC sa postavil muž a začal hrať na
husliach; bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút Bachove
skladby. V tom čase, pretože bola špička, prešli stanicou metra tisíce
ľudí. Po troch minútach od prvých tónov prešiel okolo muž v strednom
veku. Na pár minút sa zastavil, potom sa ponáhľal ďalej. O minútu neskôr
dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaze do
škatuľky a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Neskôr sa niekto oprel o
stenu a počúval, kým sa nepozrel na hodinky a neodišiel, zrejme sa
ponáhľal do práce.

Najviac pozornosti huslistovi venoval asi trojročný chlapec: matka ho
ťahala za sebou, ale dieťa sa zastavilo a dívalo na muzikanta. Nakoniec
matka syna postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, ale stále sa obzeralo.
Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia, bez
výnimky, ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na
chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsiati mu dali peniaze bez toho,
aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov. Keď skončil a nastalo
ticho, nikto si to nevšimol.

Nikto nezatlieskal, nikto hráča nespoznal. Nikto nevedel, že tým
huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Hral
jednu z najťažších skladieb, ktoré boli kedy zložené, na husliach za 3,5
milióna dolárov. Dva dni predtým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone
za priemernú cenu lístka 100 dolárov.

Inkognito hru Joshuu Bella na stanici metra zorganizoval denník
Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách
ľudí. Zadanie znelo: Dokážeme vnímať krásu na bežnom, obyčajnom mieste v
nevhodnom čase? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju? Rozpoznáme aj v
neadekvátnych súvislostiach talent?

Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak nemáme chvíľku
zastaviť sa a počúvať jedného z najlepších hudobníkov hrajúceho jednu z
najlepších skladieb, koľko ďalších vecí nám uniká?